Zúčastnila som sa rehabilitačného pobytu vo Vyšných Ružbachoch

Málokto už dnes vie, že prvé rekreácie pre ľudí s mentálnym postihnutím sa začali organizovať ešte za ČSFR a že ich organizovali republikové ministerstvá práce a sociálnych vecí.

Prvé pobyty boli určené len pre ľudí s postihnutím plus jeden doprovod. Konali sa v rekreačných strediskách ROH, ktoré už mali najlepšie roky za sebou a pripravovali sa na rekonštrukciu. To preto, aby tie neznáme tvory, o ktorých vtedy skoro nikto nič nevedel, nezlikvidovali svojim divokým a nezvládnuteľným chovaním pekné zariadenie. Traduje sa, že pred prvou rekreáciou na Špičáku vedúci zotavovne kázal pozvesovať všetky obrazy, aby ich zachránil pred zničením. Iste mi uveríte, keď poviem, že pri odchode rekrerantov ich zamestnaci prosili, aby sa zasa vrátili, pretože takých slušných rekreantov si nepamätajú.

Tieto pobyty sa okrem iného vyznačovali aj stálou prítomnosťou lekára, pretože ľudia s mentálnym postihnutím boli považovaní za chorých, ktorí každú chvíľu môžu potrebovať pomoc.

Program pobytu pripravovali a viedli inštruktorky, spravidla študentky špeciálnej pedagogiky a býval veľmi bohatý a podnetný. Zapojili do činnosti aj rodičov, súčaťou pobytu bývali prednbášky pracovníkov sociálnych odborov o sociálnej pomoci a veľa rodičov tu dostalo podnetné rady, ako sa domáhať kompenzácií, o ktorých často dovtedy nemali ani potuchy.

Pobytov sa zúčastňovali rodiny z celej republiky, nadviazali sa tu dlhoročné priateľstvá, vymenili sa skúsenosti a rady o starostlivosti a výchove našich detí.

Potom, čo vzniklo ZPMP aj na Slovensku, presadili sme, že pobytov sa mohli zúčastňovať celé rodiny. Považovali sme to za skvelú psychoterapiu rodičov i zdravých súrodencov – videli, že nie sú nijakí ousideri preto, že majú v rodine mentálne postihnutého človeka, že aj rodiny z lepších sociálnych vrstiev musia riešiť tento problém a naučili sa ho riešiť aj inak,
lepšie.

Po rozpade republiky sme si začali organizovať rekreácie v každej republike sami a mnohí trpko ľutovali, že je koniec stretávania s priateľmi, výmeny skúseností a dobrých rád. Zatiaľ, čo v ČR sociálna starostlivosť o naše deti veľmi pokročila, u nás sa veľa nezmenilo aj kvôli tomu, že nás už nepodnecovali ich skúsenosti.

Vždy som bola presvedčená, že ten spôsob rekreačno-rehabilitačných pobytov, ktorý sme praktizovali spočiatku, je správny, pre deti i rodičov podnetný a že peniaze z grantov sú tak účelne využité. Myslím si, že organizácie ZPMP nemajú byť len cestovnými kanceláriami, ktoré svojim členom poskytnú zľavnený pobyt, ale že majú tento priestor zaplniť zábavným a účelným programom.

Tento dlhý úvod som napísala preto, aby bolo jasné, prečo som bola taká nadšená pobytmi na Duchonke pred dvoma rokmi a vo Vyšných Ružbachoch tento rok. Hneď na začiatku musím spomenúť, že som obdivovala rodinu Lezovcov, ktorí pobyt už osem rokov pripravujú a vedú, hoci sa zároveň musia starať o svoje dve dcérky. Málokedy vidieť takú podporu a spoluprácu manželky, ako u nich. Bolo vidieť, že títo mladí ľudia to robia celým srdcom a neľutujú námahu, aby všetkým účastníkom čo najviac vyšli v ústrety. Pri realizácii programu im pomáhal aj ich dedko a štyri mladé asistentky. Ostatní rodičia sa zapájali podľa potreby.

Deň začínal rozcvičkou – jednou pre deti, druhou pre rodičov. Nasledovala hipoterapia pre deti, po nej tvorivé dielne, kde sa pripravovali masky na karneval, na klauniádu, na Večerníček, ktorý býval každý deň po večeri a kde vystupovali striedavo deti zdravé a iné – nemôžem napísať nezdravé, nebola by to pravda, a aj rodičia. Mali sme zaplatený jeden pobyt v termálnom bazéne, ale mohli sme sa kúpať denne kde sme chceli, lebo Vyšné Ružbachy sú plné liečebných domov s krytými a nekrytými bazénmi. Poobede boli znovu tvorivé dielne a pred večerou futbal, ktorý hrali oteckovia, deti aj asistentky. Ba zúčastnil sa ho aj pán Engels so svojou dcérou Petje, ktorí sú už tradičnými účastníkmi týchto pobytov. Pani Engelsová sa denne venovala našim deťom, ktoré učila matematiku Feuersteinovou metódou.

Na tomto pobyte som mala možnosť porovnať úroveň súčasných malých detí s DS s deťmi, ktoré som stretávala popri svojej činnosti v ZPMP pred rokmi. Rozdiel je neopísateľný. Sotva dvojročné deti chodia, hovoria prvé slová, sú motoricky také zdatné, aké neboli naše deti ani v štyroch rokoch. Dokonca sa mi zdalo, že taká typická vada, ako je zväčšený a vytŕčajúci jazýček, sa u nich neprejavuje.

Som veľmi rada, že som sa tohto pobytu mohla zúčastniť. Dalo mi to veľmi veľa, spoznala som rodiny, ktoré sa s veľkou láskou a samozrejmosťou venujú svojim postihnutým deťom a overila som si v rozhovoroch s nimi, že úroveň pomoci, poradenstva a starostlivosti pracovníčok úradov soc iálnej starostlivosti sa od mojich čias väčšinou veľmi nezmenila.

Ďakujem všetkým, ktorí sa pričinili o krásne prežitý týždeň a prajem im, aby sa im darilo i naďalej vnášať radosť do rodín našich detí.