Nič mi tak ťažko nepadlo ako hrať takzvanú modernú matku. Do päťdesiatky texasky, dlhé vlasy, žuvačka, zorientovanosť v mládežníckej muzike. A tá frkaňa to vôbec neocenila, len mi pripomínala, ako je stále viac toho, čomu už vôbec nemám šancu rozumieť, lebo všeličo beží inak ako za mojich mladých čias. Tým, ako som sa ju usilovala presvedčiť o opaku, som sa dosť dlho strápňovala. Až dosť neskoro mi svitlo: toto je iba fázový posun, takže ničím nemôže človek vyznieť zaostalejšie ako snahou nepôsobiť zaostalo. Len tí naozaj moderní, čiže vnútorne slobodní, majú odvahu vyznievať nemoderne. Ja som k nim nepatrila, ale pokladám to za jedno zo svojich svoje základných životných poznaní. Prichádzalo postupne, ale sformulovala som si ho až vtedy, keď ma prevalcovali dva fázové posuny.

Už keď Erika dospievala, začala mi byť tá moja modernosť pritesná. Ale tínedžerke už bolo neskoro pripomínať, že nie som Cici, ale Cecília, skrátene Cilka, a len tak mimochodom – pre ňu mama. To jej bolo najsmiešnejšie. A pritom som si to zavinila sama, mala som ju v tridsiatke, ani len primladá a prihlúpa som už nebola, ale tak veľmi som sa vtedy chcela podobať tým dvadsaťročným matkám, že som si zaviedla to hlúpe oslovovanie krstným menom. Aby si ho neprekrútila, tomu som už zabrániť nevedela. Keď som Eriku v puberte zbadala s cigaretou (azda jednou z tých jej mála pokusných, lebo nikdy sa náruživo nerozfajčila), začala som rýchlo i ja fajčiť. Na posmech svetu – štyridsaťštyriročná. A od samého začiatku podľa vzoru zarytých dlhodobých fajčiarov, aby som bola dostatočne prototypová, no ešte viac z výchovných dôvodov – nepretržite som sľubovala, ako s fajčením prestanem, ibaže nemôžem, nemôžem, nedá sa... A pritom mohla som, mohla som, dalo sa. Ale potom by Erika nevidela, aká hrozná pliaga je to odporné fajčenie a ako si človeka ponižujúco zotročuje. Takže bolo to aj štýlové a aj Erika mala názorný odstrašujúci príklad pred očami. Čo na tom, že ho nepotrebovala? Trvalo dva roky, kým som zistila, že Erike fajčenie nezachutilo a naozaj sa mi netreba štylizovať do postavenia bojujúceho bezmocného antivzoru, a tak som doslova s úľavou a bez boja mohla s fajčením skončiť i ja. Nezotročená, iba strápnená. Vraj to bolo poznať, že sa štylizujem. Povedal mi to Maroš aj kolegyne v škole. Žiaci ma nevideli – pred nimi by bola štylizácia do antivzoru dosť problematická (učiteľka je dostatočným antivzorom už púhou existenciou) a nebodaj by som sa ešte stala aj vzorom.

Ako Erika dospievala, stále viac sa mi žiadalo byť menej modernou matkou, ale tak, aby to nebolo poznať. Išlo mi pritom len o jedno jediné – zásadne som vždy potrebovala vedieť, kam a s kým dievča ide, kedy sa vráti a čo tam bolo, čo sa dialo, kto čo povedal a s kým sa ona bavila. Ak zaklamala, prišla som na to, lebo som si zaviedla kvalitnú špionážnu sieť. Darilo sa mi. Vyznievala som nesmierne nenútene, ako matka takzvane správna a „in“, pretože zdanlivo mohla Erika všetko. Navrhla som jej napríklad, aby sa jej parta zišla najprv u nás, akože na úvod, a nech si potom idú hoci aj dočerta, mňa do nich nič nie je. Dobroty, správna muzika a moja ležérnosť istý čas stačili na to, aby sa to však u nás aj skončilo. Neplietla som sa medzi nich, stačilo mi občas ich počúvať za dverami, to nevedeli, a preto oceňovali moju veľkorysosť, ba občas ma aj sami medzi seba zavolali. Bola som spontánna ako oni, a tak som tých nevhodných z Erikinho okolia dokonale mládežnícky dourážala – tým som niektorých od nej viac-menej s jej súhlasom odpudila a dosiahla svoje. Erika vlastne len pozvoľna prichádzala na to, že je vlastne viac pod kontrolou ako iné dievčatá, ale keďže popritom aj postupne dospievala a múdrela, trecích plôch medzi nami nebolo až tak veľa, ako veľa zámienok som jej na to poskytovala. Lámala som si hlavu nad tým, čo asi urobím, keď sa objavia drogy, no tiež zbytočne. Erika totiž dosť skoro droge doslova beznádejne podľahla, no bola to droga menom láska. A ja namiesto toho, aby som sa z toho tešila, pokračovala som v rozbehnutej intrigánskej materinskej starostlivosti. Keď sa po jej boku objavil Igor, môj názor ju už celkom prestal zaujímať. Poloslušný a polocynický Igor s blahosklonným prikyvovaním vydržal všetky moje útoky, potom sa na seba obidvaja ukradomky uškrnuli, také: ale veď nechajme starú, nech sa vyhovorí.

Vtedy som sa rozhodla prestať hrať modernú a rozumejúcu mladi. A celkom programovo som začala byť „staromódna“, napokon, zaťažko mi to nepadlo, bolo to vo mne, to len ja som si to tak oneskorene začala aj sama pripúšťať. Devätnásťročnú Eriku, teda dobre neskoro, som pred Igorom začala zatajovať, zamkla som ju len raz, dokonca som mu oznámila, že si neželám, aby za ňou doliezal. Aj jej som sa snažila okydať ho, nepáčil sa mi, nebolo v ňom nič jemné, videl sa mi surový, bezcitný a suchársky. Niektoré veci si teda Erika radšej začala vybavovať s otcom. Aha, Maroša som síce už spomenula, no zabudla som pripomenúť, že ma vinou tej mojej vnútornej staromódnosti postihol neobvyklý osud: stále som vydatá za svojho prvého, a teda aj jediného muža, a čo je už vari v dnešnom modernom svete tá najväčšia hanba, je to dokonca Erikin otec. Erika v puberte mávala mindráky z toho, že žije v staromódnej rodine, nazývanej usporiadanou; keď bola menšia, aj to pred deckami zatajovala a predstierala správnu rodinnú rozháranosť. Dospelej jej však prišlo celkom vhod, že nie je povinná riešiť veci so mnou, ale môže s otcom, keďže my sme sa s Marošom navonok (staromódne) nikdy nerozchádzali vo veciach výchovného pôsobenia – aspoň v jej očiach. Čo sa dialo v zákulisí, to sa nikdy nedozvedela. Ale na čosi zrejme, potvora, došla, keď jej zrazu bolo ľahšie dohodnúť sa s ním, a nie so mnou. Maroš bol v prvej fáze Erikinej výchovy menej „moderný“ ako ja, v tej druhej fáze zasa menej staromódny. Ale o rozdielnosti našich názorov sa ani tak nedozvedala. Bez problémov si teda s ním a za mojím chrbtom vybavila napríklad aj jedno osudné stanovanie. Maroš ma potom pri našej zákonitej výmene názorov na Erikinu výchovu ubezpečil, že nejde v podstate o nič vážne, len o to, že určité veci sa budú vyvíjať, ako sa vyvíjať majú, teda mimo mojej vôle.

„A okrem toho Erika je plnoletá, ak si si náhodou nevšimla,“ poznamenal.

„Taká plnoletosť...,“ mávla som rukou. Viem, povedala som nezmysel, je to predsa právna kategória, asi preto sa mi Maroš, teda môj starý, ani nenamáhal odpovedať, len opäť zdôraznil, že veď naozaj o nič nejde, Erika len išla stanovať s partou, v ktorej bol čírou zhodou okolností (!) aj Igor.

A pritom práve mne bolo úplne jasné, že vtedy o čosi išlo, a keď sa Erika vrátila, aj som sa v tom utvrdila, nepýtajte sa na základe čoho, my staromódne matky také veci poznáme. Neostávalo mi iné, len začať Igora so zaťatými zubami tolerovať. Napokon, nedával mi vonkoncom nijaké zámienky na útoky, ba sem-tam som aj pripúšťala, že to ani nie je zlý chlapec, ale ako vravím – tvrdý. Ako príslušník armády mal sklon nekompromisne a rázne riešiť všetky veci okolo seba. Tak sa správal aj k Erike. Sprvu ma rozčuľovalo, že ju ubíja a dovoľuje si hovoriť jej do vecí, do ktorých ho nič nie je, ale časom som zistila, že veď on rýpe presne do toho, do čoho ja už pre svoju vyradenosť z výchovy, no aj pre svoju čerstvo vzklíčenú a deklarovanú nemodernosť nemôžem. Nedovolil jej ísť na akúsi technopárty (som taká nemoderná, že ani neviem, či sa to už vtedy tak volalo, ale je mi to úprimne fuk), nedovolil jej kúpať sa v plavkách „hore bez“, zakázal jej chodiť po krčmách, donútil ju systematicky študovať a robiť skúšky zásadne na prvý termín a usmernil ju na užívanie antikoncepcie. Rozhodol, že Erika musí zdravo žiť, chodiť do prírody, zaujímať sa o kultúru a občas darovať krv. A ona ho poslúchala. Robil to nedemokraticky, sexisticky, nadradene, antifeministicky, autoritársky, hnusne po vojensky, ale Erika bola po uši zamilovaná a poslúchala ho. Presne to som od nej chcela aj ja, ibaže mňa už nemala prečo poslúchať. Neocenila, že som to nerobila po vojensky, ale s veľkorysou chápavosťou, jemne a prijateľne, charizmaticko-matersky. Teda pre ňu neakceptovateľne. Časom som si uvedomila, že z hľadiska dopadu je všetko viac-menej v poriadku, na Igora bolo spoľahnutie. Erika nevyvádzala, svedomito študovala a počas vysokej školy neotehotnela. A keď sa krátko po promócii rozhodla za Igora vydať, nemohla som nijako namietať, hoci po vôli mi Igor ešte stále nebol. Vôbec som sa na ich svadbe netvárila ako moderne zmýšľajúca mater a vyhlásila som (nuž hej, vypila som si, to sa stáva aj staromódnym), že teraz sa síce za správne pokladajú takzvané moderné matky a svokry, ktoré sa do mladých akože nepletú, ale ja taká nemienim byť, takže ak nebudú žiť podľa zásad, ktoré ja uznávam a vyznávam, nech sa mi ani na oči neukazujú, lebo ja sa do nich, a vôbec – do všetkého, čo robia, jednoducho miešať budem. Ale ani zatajovať im nič neradím, lebo ja si aj tak všetko zistím, ako som si zistila aj vždy doposiaľ. Erika bola pobúrená a Igor mi celkom dobrácky oznámil, že on si so mnou už nejako poradí. A potom ma obaja umlčali:

„Dobre, Cici, daj si teraz silnú kávu.“

Vôbec nepostrehli, že ja to myslím smrteľne vážne, celé to moje odvážne vystúpenie vyznelo dokonca na smiech pre celkom hlúpu nehodu: tancovala som potom na stole a spadla som z neho. Na to, že som sa vtedy tak rozbláznila zo zúfalstva, prišiel jedine Maroš. Ale čo z toho, keď aj on bol na ich strane?

Ich manželstvu som nijako nefandila. Bolo dosť nudné, ako sa už dalo čakať od takého suchára. Do nadštandardných polôh sa dostávalo vždy vtedy, keď mali naruby celú domácnosť. Teda keď maľovali, keď sa im nedala zostaviť kuchynská linka, lebo bola kalibrovaná na celkom iný priestor, keď kvôli rohovému gauču museli celkom všetko popremiesťovať a pozmeniť účel miestnosti. Tieto nedorozumenia vždy zavinila Erika, ale Igor jej nielenže nenadával, ale upodozrievam ho, že sa aj tajne tešil. Počas každej prestavby ich to trochu viac zomklo, svorne zdolávali záludnosti moderného bývania. Hrkútali si na tom bojovom poli moderného životného štýlu, a keď si to okolo seba skultivovali, tešili sa až do času, kým si na to nezvykli, potom začali sa opäť spolu nudiť a vymysleli si v byte nejaký nový problém, ktorý ich celkom pohltil. Každé provizórium bolo upevnením ich manželstva, vzpružilo ich. Preboha, ale hádam nebudú donekonečna niečo budovať a prestavovať, hádam sa spamätajú ešte ako bezdetní! Azda prídu na to, že sa spolu nudia a že lepšie by im bolo, keby neboli spolu.

„Čo proti tomu Igorovi stále máš? Teda okrem toho, že existuje a že si vzal našu Eriku.“ spýtal sa ma Maroš.

„Okrem toho už nič,“ odvetila som. „Ale dúfam, že sa nebudú ponáhľať s deckom. To by nezvládli.“

A potom prišla na svet Vierka. Hneď po skončení Erikinej jednoročnej materskej dovolenky som prejavila ochotu vykonávať všetky štandardné funkcie staromódnej babičky, veľmi som to zdôrazňovala. Vlastne mi to prišlo celkom vhod. Odišla som do predčasného dôchodku, mala som päťdesiatštyri preč, no napriek staromódnemu mysleniu som navonok vyzerala obstojne a ešte sa po mne obzerali aj mladí muži. A v deväťdesiatom treťom bol vítaný každý, kto bol ochotný uvoľniť priestor niekomu inému z rozrastajúcej sa armády nezamestnaných. Predčasným dôchodkom si riešili situáciu mnohí; dokonca vtedy nám ten vek niektorí z mladších aj závideli. Vziať odstupné, začať si užívať penziu a ešte sa aj niekde tak trochu a na krátky čas uchytiť v roztrasenom, no kde-tu už aj rozšafnom súkromnom sektore, potom prípadne znovu odísť s odstupným, to predsa nebolo na zahodenie. Zákony to umožňovali, ja som sa však za takýmito výhodami nehnala a stačilo mi, že môžem byť staromódnou babičkou. Napokon, Marošovi s jeho ekonomickým vzdelaním nezamestnanosť nehrozila, takže ani len do horšej životnej úrovne som sa nerútila. Jednoducho, ako správna nemoderná žena s odpísanou učiteľskou kvalifikáciou na ruštinu (tento krásny jazyk bol vtedy všetkým nepochopiteľne smiešny) som netúžila po nijakej novej spoločenskej ani profesionálnej realizácii a rozhodla som sa venovať rodine. Venovať, nie obetovať. Rozčuľoval ma výraz obetovať sa, ktorý používali iné ženy v rovnakej situácii. Ja som to totiž ako obeť nikdy nepociťovala.