Na návštevu na Slovensko prišiel zrazu čerstvý manželský pár z Ameriky – Zuza s Jurajom! Postretali sa s každým, koho poznali, a zverovali sa so svojimi úspechmi aj neúspechmi. Akoby sondovali, čo ľudia na to, že nevylučujú časom návrat na Slovensko. Nie, teraz ešte pár rokov nie... Sami nevedeli, či je toho viac na strane za, či na strane proti. Keď mali prísť navštíviť mňa, už vopred mi naznačili, že by veľmi chceli vidieť Vierku. Napokon, ani ona nebola proti.
„Tuším už nebýva protivná,“ povedala som Zuze do telefónu.
„Predpokladám, že ani milá,“ odvetila.“
„Už to nedramatizujem. Vie byť taká zanietená, že občas zabudne koktať.“
„Presne to u nej Juraj predpokladal, len nemal odvahu sľubovať to.“
Jurajovi jeho experiment s kolektívom koktavých detí nevyšiel tak, ako si plánoval. Štúdia z toho bude časom slušná, ten rozbor príčin detského koktania bude iste podnetný, ale potom pripustil, že tým, čo do toho išli, by naozaj mohlo byť ľúto za peniazmi. Takže Vierka si môže gratulovať, sociálna nespravodlivosť nie je všemocnou rozhodovateľkou. Vyzeralo to tak, že v Jurajovej budúcej štúdii má Vierka rezervované miesto. Ako prípad, nie ako dokumentácia jeho úspechov. Takže pre ňu nijaká výhoda. A zároveň som sa dozvedela, že Jurajov experiment bol zameraný na detské odhodlanie zmeniť daný stav a na odvahu prijímať ho, na mieru schopnosti maskovať a priznávať handicap, mal v úmysle zdôrazniť vyváženosť úspešnosti a neúspešnosti, ambície a zdravej rezignácie, sebauvedomovania a sebapotlačenia.
„Vierka je priam ideálne decko, ktoré tú vyváženú mieru postojov má v krvi!“ vyhlásil, a mne sa vtedy chcelo povedať Ďakujem. Tú mieru som jej vštepila ja, to si dovoľujem tvrdiť celkom neskromne. Ani som nepostrehla, keď Juraj povedal:
„Kolektív takých decák však nejde dať dokopy.“
„A s vyslovene výnimočne geniálnym deckom by ste si poradili?“ položila mu zrazu otázku sama Vierka, ktorá sa pri tomto teoretizujúcom rozhovore ocitla akýmsi nedopatrením.
„To neviem dopredu posúdiť,“ povedal zaskočený Juraj, „ale bohužiaľ, myslím, že to nie je tvoj prípad...“
Nie, neschladil ju tým, Vierka totiž teraz nehovorila o sebe, ale o Ferovi-Neptúnovi. Fero bol známy tým, že sa občas beznádejne zakoktával aj v jednoslabičných slovách, ale jeho zmysel pre fyziku bol celkom unikátny. Keď sa nevedel vykoktať, vysvetľoval veci vzorcami. A to už každý radšej uprednostnil jeho zajakanie, tým vzorcom sa nedalo rozumieť vôbec. Jeho problém komunikovať s priemernými ľuďmi bol taký obrovský, že ho rodičia dokonca už vodili aj po psychiatroch. Lenže Fero-Neptún bol normálny – ibaže výnimočne nadaný.
Vierka zariadila, aby sa Fero stretol s Jurajom a Zuzou. Chlapec vedel, čo je vo veci, prešiel už všeličím a vedel, aké má vyhliadky. Teda to, že nijaké. Ale Vierke nič odmietnuť nedokázal. Juraj s Vierkou ho hneď odhadli na prípad, ktorému sa len tak ľahko pomôcť nedá. Fero nielen koktal, ale v jeho hlave akoby si dokonca ešte aj myšlienky navzájom skákali do reči a nútili jedna druhú na zakoktanie. Fero nebol rečovo vybavený na svoj vlastný vodopád nápadov. Jeho softvér zaostával za hardvérom. A tak ako nebolo analógií pre jeho prípad, nebolo mu ani pomoci. Juraj nerobil priveľké okolky, keď mu to vyklopil. Fera to ani veľmi nezarmútilo, len protirečil, že analógia existuje – a napísal akýsi vzorec. Nekomentoval to, len sa víťazoslávne pozrel na Juraja. A svetový odborník na protikoktaciu reedukáciu sa zrazu beznádejne zakoktal.
„Re-re-re-re...“
Pohotovo to namiesto neho dotiahla Zuza:
„Relativita.“
Fero spokojne prikývol.
Keď mi to Zuza interpretovala, poznamenala, že Fero má hlavu plnú nielen fyziky, ale aj Vierky, pre ktorú je dokonca nešťastný. Vierku priam bezhranične obdivuje, ako ďaleko sa v boji s koktaním dostala, aká je šikovná a pekná, ako sa vynachádza. Obdivoval jej boj za sociálnu spravodlivosť, kvôli ktorému ktorási učiteľka na nej teraz sedí. Vierka je úžasná aj tým, ako elegantne to všetko znáša. Ešte aj kokce s nenapodobniteľnou nonšalanciou! Žiadne dievča v škole sa jej nevyrovná. Ten jej zmysel pre sebairóniu! Zrejme kvôli koktaniu, rovnako ako on, išla do školy o rok neskôr. Keď sa jej však pýtajú, prečo nie je o ročník vyššie, vyhlási, že prepadla v škôlke. Hovorí to s ľahkosťou, a iba on vie, o čom to je. Je do nej po uši zamilovaný, to Zuza poznala hneď. Neboli by to odborníci, aby toho z neho nevytiahli ešte viac. Vytiahli – a to bol šok aj pre nich. Pre mňa však teraz ešte väčší.
„A ty sa tu, prosím ťa, kvôli tomu nezlož, nemusí to byť pravda...“
Išlo o to, že Fero sa trápil. Vierka sa vraj milovala s krásavcom Michalom. Naozajstne sexuálne milovala! S takým odporným vtieravým typom! Všetci ho majú radi, lebo ku každému je podlízavý, s každým súhlasí, a to aj keď ide o dve rozdielne a vzájomne rozporné veci. No, skrátka Michal je človek bez chrbtovej kosti...
Nebolo jasné, do akej miery Fero Michala ako svojho soka okydáva. Ale že také typy sú, a to medzi deťmi i medzi dospelými, to Juraj i Zuza vedeli. Napokon, to vieme všetci, Vierka asi ten čuch na týchto všeobecne obľúbených chameleónov ešte nemá celkom rozvinutý. Juraj hneď na mieste upokojil Fera, že dobre pozná takých ľudí a že si vedia aj hnusne vymýšľať a neváhajú povedať niečo len preto, lebo sa to tým druhým práve žiada počuť, a keď to má úspech, sú so sebou nekonečne spokojní, etická stránka veci ich nezaujíma. Navyše sú aj presvedčení, že konali správne, lebo ich vlastný úspech je na prvom mieste a je čímsi prvoradým, čo podľa nich musia rešpektovať všetci okolo nich.
To Fero s istou nádejou vo svojej koktavej reakcii pripustil, lenže Mišo vraj pustil do sveta aj ďalšiu hnusnú hlášku o Vierke. Tá by nemusela byť celkom vymyslená, lebo až tak vymýšľať asi ani Mišo nevie. Vraj vtedy už-už išla tak správne milenecky vzdychať, ale zakoktala sa, takže jeden koktavý vzdych sa ťahal celým ich milovaním. A toto rozširovať o dievčati je hnusné, aj keby to tisíckrát bola pravda, koktavo sa rozhorčoval Fero.
„To tiež vyzerá na vymyslené,“ povedal mu Juraj.
Fero vyjadril svoju koktavú súhlasnú nádej aj s touto domnienkou, ale dodal, že všetci tomu vraj radi veria a dobre sa im na tom smeje. On mal sprvoti tiež pocit, že to nemôže byť pravda, keďže vie, ako dôvtipne Vierka ovláda koktošské úhybné manévre. Ale na druhej strane postrehol, že Vierka je od tej minulej stredy, keď sa to vraj stalo, celá akási nesústredená a pohľady, ktoré vrhá na Michala, sú zamilovanejšie ako predtým. Po tomto konštatovaní už Fero nebol schopný ani len koktať, mohol len mykať plecami. Nuž, vzalo ho to.
A mňa teraz ešte viac.
Zuza mi len nejasne naznačila, že od minulej stredy by Vierka mohla byť nejaká zmenená.
„Ak to tak je, iste by si si to bola všimla, takže asi môžeš byť pokojná. Len nie na sto percent...“
A veru som si čosi aj všimla! Keď minulú stredu došla z astronomického krúžku, bola zasnená a akási smutno sklesnutá. Pýtala som sa jej, čo jej je, a povedala, že preto, lebo kokce. Utešovala som ju, že veď už sa zakokce len občas, na čo odvetila čosi v tom zmysle, že tentoraz sa jej to stalo v osudnej chvíli. Nuž, preháňať vedela vždy. Ale tuším potom aj plakala... Aj tak som tomu však nevenovala pozornosť. Až teraz mi tuhľa Zuza otvorila oči, o čo tak asi môže ísť. Okamžite ma rozbolel žlčník a ledva som sa držala na nohách.
Zistiť pravdu som pokladala za svoju povinnosť. Lenže ako to urobiť a nestratiť Vierkinu dôveru? A čo, ak je to pravda? V tom prípade treba predsa len dačo urobiť... Ale čo? Asi aj navštíviť gynekológa... A prebudiť z nezáujmu Eriku...
Vymyslela som si takú historku. Že som minulý štvrtok bola smädná a dala som v cukrárni pri ich škole kofolu a pri vedľajšom stole sedela skupinka nejakých mladých ľudí, kde si nejaký krásavec robil posmech z akéhosi dievčaťa, s ktorým deň predtým čosi mal.
„Taký sprosták, vtipný, no bezcharakterný, možno ho aj budeš poznať,“ – a veľmi presne som opísala Michalovu novú vetrovku a jeho spôsob spoločenskej dominancie. Nemala som o nej odkiaľ vedieť, ba ani o jeho chodení do cukrárne, nuž ale moja nová špionážna sieť (schopnosť budovať špionážnu sieť som si vypestovala ešte pri Erike) mi v tom pomohla. Pokiaľ ide o schopnosť baviť ľudí posmechom z neprítomných, použila som spoľahlivú všeobecnú schému. Vierka spozornela. Potom sa zavrela a telefonovala. Zjavne Michalovi. Asi bol taký zaskočený, že ani nezapieral. A asi sa jej priznal aj s hláškou, ktorú pustil do sveta. Či to bolo, alebo nebolo v cukrárni, kde práve sedela jej babka, zrejme nerozoberali, takže môj manéver sa neodhalil. Podľa jeho vtieravého nastavenia k okoliu to bolo v záujme dobrej veci – on bol chvíľku zaujímavý a jeho spolužiaci sa tej veci vďačne smiali.
Potom sa Vierka vrátila do izby, usedavo sa rozplakala a vyšlo to z nej:
„Bola to len taká dlhšia pusa. A ja som chcela ve-ve-ve...“
Skrátka, chcela vedieť, či ju má rád, a zakoktala sa pri tej otázke. Zaujímavé, na tú otázku predsa stačia tri jednoslabičné slová – a v tom je predsa suverénna. Ale kto by sa už pri takej otázke nezakoktal? Na to ani netreba byť koktavým! Rovnako sa rozkoktala aj pri snahe reprodukovať to. To zas neviem, či koktala alebo plakala. Takže vlastne ani neviem, či to bolo koktanie. A bohvie, či vôbec išlo o pravé koktanie vtedy tam. Myslím to koktanie, ktoré má vo svojom registri. Ľudia predsa dosť často kokcú, keď hovoria o svojich citoch. A keď plačú, kokcú ešte bezmocnejšie.
„A on to pre-o-na-na-na-na...“
Chcela povedať preonačil, ale potom povedala changed.
A ešte začala niečo s nejakým pr-pr-pr a pu-pu-pu a ja som ju zastavila, lebo som pochopila, že išlo o jej prvú pusu.
Zľahčila som to:
„Fero je lepší ako Michal...“
„Ale Fero kokce,“ namietla zrazu celkom artikulovane.
Nebolo o čom polemizovať. Ale vyrazila mi tým dych.