„Cic...,“ ozval sa jemný hlások pri mojej posteli.
Najkrajší zvuk, aký poznám.
„Už som po?“
„Áno. A bol nesmierne veľký.“
„Čo?“
„Ten kameň.“
To však hovoril Maroš. Prečo sa mi najprv zdalo, že počujem Vierku? Ešte asi pôsobí narkóza. Zavrela som oči, ale znovu sa ozvalo:
„Cic...“
Otvorila som oči opäť. Prebrala som sa. Vierka previnilo stála za Marošovým chrbtom a s hrôzou hľadela na moju bezmocnosť. Toto sú tie hviezdne momenty, keď nekokce, napadlo mi. Alebo keď kokce? Ale cítila som, že teraz nebude.
„Už mi veríš?“ spýtala som sa jej.
„Odpusť...“
„Veď nemám čo. Viac-menej som to s tým kurzom vydržala až do konca a vypadla som so cťou. A povedal si im, že si na ďalší semester majú nájsť náhradu?“ opýtala som sa Maroša.
„Už ju majú. Nejakú Gajdošovú...,“povedal Maroš.
„Čo? To je naša slovenčinárka. No, myslím, že to nevyhrali...,“ zamiešala sa do reči Vierka.
Ešte pred pár mesiacmi by bola povedala: blbá. Teraz to síce nepovedala, no ja, odborníčka na jej názory, som sa opýtala:.
„Blbšia ako ja?
„Nie, nepovedala by som,“ povedalo toto slušné dievča, vlastne akási distingvovaná mladá dáma, ktorá už opustila zvyk vyjadrovať sa takto o ľuďoch, ktorých si treba vážiť, teda o učiteľke a babke. Ani si neuvedomila, že práve tou slušnou odpoveďou to teraz dorazila priam dokonale. Došlo jej to, až keď to bolo vonku.
Ale Vierka, veď vieš, že ja to vydržím! Vzápätí som si uvedomila, že Vierka sa s bláznivým detstvom lúči a bontonizuje sa. Nie je to priskoro? Podľa starej schémy by sa napríklad teraz mala správať nanajvýš pubertálne. Nie, ona sa zháčila, len čo si uvedomila, ako teraz nechcene strelila priamo do terča. Ešte pred pár mesiacmi by sa na takomto prerieknutí bola rozrehotala, až by okná rinčali, no teraz to radšej rýchlo zahovorila:
„Ty si moja najdrahšia a jediná Cic.“
Padlo mi to nesmierne dobre, hoci viem, že tým nebolo povedané vonkoncom nič. Ani len to, že nie som blbá. Potom som sa dozvedela, že bude vystupovať s gitarou na koncerte hudobnej školy a že sa tomu odteraz mieni seriózne venovať a po skončení základnej školy má v úmysle študovať na konzervatóriu. Klasickú a elektrickú gitaru, no aj iné orchestrálne strunové nástroje. Klasicky obliekať sa už začala, to nemusela ani ohlasovať. Oznámila mi, že momentálne chodí denne k nám a na mojom šijacom stroji si šije šaty, v ktorých vystúpi na tom koncerte hudobnej školy. Bože, a ja trčím v nemocnici a nemôžem jej pomôcť!
„Vierka, veď s tým ten týždeň počkaj, dlhšie v nemocnici nepobudnem.“
„Toľko času už nemám.“
„A nemôžu ti vaši nejaké pekné šaty kúpiť?“
„Všetko parádne je buď značkové, alebo so všakovakými flitrami. No, hnusné. Alebo to uviazlo v minulom storočí. A vyslovene v tričku vystupovať predsa len nemôžem. Navyše, všetko je bezdôvodne drahé. Vieš, že s tým nesúhlasím. A prečo by som si niečo neušila, keď mi všetci hovoria, že by som mala byť módnou návrhárkou?“
„A chceš byť?“
Vyvrátila oči:
„Ešte to tak! To by som ja mala mať značku!?“
Odkiaľ nabrala istotu, že by bola hneď aj uznávaná a hodná značky? Ale veď nech si verí, to som predsa vždy chcela.
„Veď som jej vravel,“ dodal Maroš, „fajn, že máš takéto názory, ale teraz jednoducho niečo pekné musíš mať. Hoci aj značkové, vašich to nezabije.“
„Áno, obidvaja ma o tom tiež presviedčali celou cestou na operu, aj ma nasilu vtiahli do obchodu. Ale ja také veci nenosím, to predsa vieš. Ale že to, čo si ušijem, výnimočné bude, za to vám ručím.“
Zrazu som si uvedomila, že za čas, v priebehu ktorého pre mňa neexistovalo nič iné ako ekonomická ruština a žlčník, som nezaregistrovala nejaké podstatné zmeny, ktoré sa diali okolo mňa. Svet okolo mňa akoby sa bol pozviechal, keď som nad ním prestala držať ochrannú ruku. Vierka sa štýlovo vyhranila. A pre túto rodinu existuje možnosť byť spolu v divadle. A vidím, že Vierka sa drží svojich antikonzumných názorov i prijatých zásad odstupu od všetkého masového, len to už nerobí ostentatívne. Je to čosi v nej. A je nesporné, že navždy je už zažehnaný jej obdiv k anorektičkám. Toto distingvované dievča začína byť naozajstnou mladou umelkyňou s dobrým vkusom, skutočnou dámou, bytostne odmietajúcou tuctovosť. Akceptujúcou štýl doby, lebo do nej patrí, no odmietajúcou jej masový módny pleveľ. Vypracúva si svojský štýl, ktorým jasne dáva najavo, čo prijíma, a čo je mimo nej. Všimla som si, že nenosí nijakú vulgárnu bižutériu. Má vkusné tričko, ale nič ním svetu neohlasuje. Nijaká značka, nijaký nápis. Aristokratka. Spomenula som si na jej výrok, že svoje názory nemieni hlásať nápismi na tričkách, lebo by to vyzeralo, že zneužíva túto možnosť pre svoj handicap pri rozprávaní. Pristali by jej ozajstné šperky, ale je povznesená nad bohapusté pretŕčanie sa drahými zbytočnosťami. Keby som jej darovala tie moje perlové náušnice, asi by ich aj nosila a nestriedala s nijakými inými. Hovorí premyslene, o čosi menej ako predtým a nekokce už. Je akási dokončená. Už to nie je ten živel. Trochu mi prišlo za tou starou Vierkou smutno.
„Nekokceš...,“ pochválila som ju.
„Ale, sem-tam sa mi to stane,“ usmiala sa, no mávla rukou, že na tom predsa nezáleží.
„A práve keď o niečo ide, však?“
„Nie vždy.“
Neviem či nie vždy, keď o niečo ide, kokce, alebo nie vždy, keď kokce, aj o niečo ide. Jej odpoveď jednoslabičnými slovami bola v tomto dosť neurčitá, to si hneď aj sama uvedomila, nuž ju vzápätí aj sama od seba rozšírila:
„A ešte stále občas aj švindľujem.“
„Máte starostlivého muža a vydarenú vnučku, povedala mi spolupacientka v izbe, len čo odišli.“
„Mám,“ súhlasila som.
V tom momente sa otvorili dvere a vošla Erika s Igorom.
„Už mi veríš?“ spýtala som sa jej rovnako ako pred chvíľou Vierky.
Prikývla. Na rozdiel od Vierky Erika sa neospravedlnila. Ja som to odpusť však akosi vnútorne počula a odvetila som jej:
„Aj ty mne.“
Pozrela na mňa dosť chápavo a vyznelo to ako zrozumiteľný drobný posun v dialógu. Až teraz som si uvedomila, koľko toho tejto mladej žene dlhujem. Toľko som kedysi pred ňou hrávala modernú a usilovala som sa o to, aby ma uznávala, že nebola schopná obrátiť sa na mňa so svojimi problémami. A keď som zmúdrela, bola už dosť múdra i ona. Akýmsi iným spôsobom, ale bolo to zákonité. Keď som začala s mentorovaním, bola už príliš zvyknutá hľadať si odpovede sama. A keď zblúdila pri hľadaní riešení, dokázala som síce chrániť svoju vnučku, ale zabudla som na to, že svoje vlastné dieťa by som mala chápať aj vtedy, keď sa s ním nestotožňujem. Nedala som toho Erike dosť a rovnako ani ona toho nedáva dosť svojej dcére. Teraz by mohol nastať čas, keď si to jedna i druhá z nás uvedomí. Mám pocit, že aj Erika až teraz dospieva. Nemá za sebou ľahkú cestu. A ja namiesto toho, aby som to nejako pochopila, mala som prednedávnom pocit, že ma oberá o zásluhy. Ako keby o niečo také naozaj išlo! A azda toho pre Vierku naozaj urobila dosť. Možno viac, ako si ja viem predstaviť. Viem ja vôbec, koľko síl ju stálo rozhodnutie neopustiť svoju rodinu?
„Áno bola to od teba obeť,“ povedala som jej.
Odvážnejší posun. Zdá sa, že Erika opäť pochopila. Nežiadala bližšie vysvetlenie, ale zjavne to nemienila ani ďalej rozvíjať. Položila mi obligátnu otázku, ako sa cítim.
„Fajn. No, presnejšie: ako po operácii.“
„Čiže strašne.“
„Strašne.“
„Prečo si teda povedala, že fajn?“
„To je odpoveď na zajtrajšok a pozajtrajšok, keď sa už asi neukážete...“
„Prepáč, naozaj neukážeme, i keď je nedeľa. Igor sľúbil Vierke ukázať nejaké finty s gitarou a potom ideme všetci traja na koncert.“
„To je v poriadku. A počula som, že ste boli s Vierkou aj v opere...“
„Aj na muzikáli,“ dodal Igor. Až vtedy som si uvedomila, že aj on je tu.
Mne naozaj v poslednom čase niečo ušlo. Vtedy som si spomenula, ako to u nich chodí a ako je ich vzťah prepojený s prestavbami bytu, a dosť neokrôchane som sa spýtala:
„A čo máte nové doma?“
„Myslím, že Vierku,“ odvetil Igor.
Zdá sa, že pochopil, na akú zákonitosť ich spolužitia narážam. Tento posun už Erika nezachytila. Ako obvykle v takýchto chvíľach, vymenila som si s Igorom sprisahanecký pohľad. Azda by som sa mu tiež mala ospravedlniť za to, ako som mu krivdievala. Ospravedlniť sa... Ale ako? A tak som teda nepovedala nič.
„Ale veď netreba, nemusíš sa, je to v poriadku,“ odpovedal mi Igor na to, čo som mala iba v úmysle povedať, a zopakoval ten sprisahanecký pohľad.
Erika na naňho pozrela opäť so začudovaním; nechápala, na čo mi to odpovedá.
„Aj dcéru a zaťa máte vydarených,“ poznamenala spolupacientka, keď odišli.
„Mám.“

Po pár dňoch ma prepustili z nemocnice. Domov ma onedlho prišli navštíviť všetci traja. Vierka s tým, že aj prespí, Erika a Igor idú vraj na návštevu k nejakým priateľom na chatu. Nevychádzala som z údivu. Najmä nad tým, ako sa to všetko krásne vyvíja bez môjho zasahovania. Ale na to, že Vierka u nás prespí, musí byť predsa nejaký dôvod. Veď to sa ukáže o chvíľu. Ešte v prítomnosti jej rodičov som sa opýtala, či naozaj teraz nič v byte neprebudúvajú. Erika mi rovno povedala, že nie, a pripomenula mi, že sa na to pýtam v priebehu krátkeho času už druhý raz:
„A začni si na to dávať pozor, taká stará ešte nie si.“
Ale múdry Igor, zdá sa, opäť pochopil a povedal mi, ale až po chvíli a tak, aby to Erika nepočula:
„Nie nateraz, netreba, a keď bude treba, príde na rad plávajúca podlaha.“
„Múdro, to dnes robia všetci...“
„Psst...,“ zahriakol ma Igor. „Takýmito nápadmi nemožno len tak plytvať; ja si to sporím naozaj až na čas, keď bude treba. Ako som povedal. Veď vieš...“
„Mhm...“
S Igorom mi stačí už naozaj len minimum slov, keď si potrebujeme vymeniť názor. Mali by sme to využívať aj na hlbšiu výmenu myšlienok, nielen pri našom bezslovnom ohováraní Eriky.
Čakala som, že z Vierky niečo vylezie a prezradí mi čo-to o tajomstve prerodu vzťahov v ich rodine. Napadlo mi, že práve to vlastne aj svojou vôľou prespať u nás sledovala. Ale namiesto toho, aby mi začala niečo prezrádzať, prišla s celkom prozaickou vecou: poprosila ma o dovolenie otvoriť si opäť ten môj šijací stroj. Takže dôvod tu je, nemýlila som sa. Sledovala som ju, ako si počína, a neprišlo mi na um nič, čo by som jej mohla poradiť, že má robiť ináč. Nebolo čo, so strojom i s nožnicami bola dokonale zžitá. Myslím, že skôr ona mne by už mohla radiť.
„Toto máš ako rezervu, keby ťa nevzali na to konzervatórium...“
Zasmiala sa.
„Prečo toto? Prečo re-re-re-zervu?“ Zakoktala sa a vôbec ju to nezmiatlo, ani len po švindli nesiahla. Podstatné bolo to, o čom sme sa rozprávali, a nie ako to vyznelo.
Vtedy som pochopila, že aj s tým prijatím a neprijatím do školy to už chodí nejako inak. Prijatie či neprijatie do nejakej školy predsa nemôže byť niečím, čo by malo rozhodovať o celom ďalšom živote človeka. Keď ju nevezmú na konzervatórium, tragédia to nebude, lebo hudby sa nevzdá. A šiť aj výtvarne riešiť svoje odevy si bude bez ohľadu na to, či bude profesionálkou, alebo nie. Vierkino vitálne nastavenie na aktivity, ktoré má rada, bolo zjavné.
Na druhý deň som sa zverila Marošovi so svojím úmyslom dať Vierke tie perlové náušnice. Nech ich má na ten koncert. Jeho súhlas som na to potrebovala: bol to môj prvý dar od neho, daroval mi ich ešte za slobodna.
Povedal, že to má čas. Požičať na koncert jej ich prípadne môžem, ale zatiaľ ich mám nosiť ja, pretože mi svedčia a on ich na mne rád vidí. Polichotilo mi to.
„Dobre, darujem jej ich, až keď sa bude vydávať.“
Uškrnul sa:
„Vierka nebude z tých, čo sa vydávajú v osemnástich, to je už poznať. Začína byť príliš solídna. Takže ešte ich budeš nosiť dosť dlho.“
Dobre, nech sa tak skoro nevydá. Tým dlhšie bude naša, pomyslela som si, ale nepovedala som to, lebo je to hnusne sebecké. Napokon, ktohovie. A bohvie, či má nejakých nových nápadníkov. Či sa nimi zaoberá, tak ako sa ani nie tak dávno zaoberala Mišom a Ferom. Ale bolo mi jasné, že to sa už len tak nedozvieme. Táto mladá dáma má predsa právo na nejaké súkromie a nemá dôvod nikomu z nás sa zdôverovať. To, čím žije vnútorne, nebude už nikdy šou pre druhých ľudí. A keď jej niečo nevyjde, už sa nepríde s plačom hodiť na náš gauč. Neprichodí mi teda zaoberať sa tým. V poriadku, veď ona najlepšie vie, čo má robiť.
Maroš akosi odhadol moje myšlienky.
„Nečakaj, že Vierka ti začne prejavovať vďačnosť za to, čo si pre ňu urobila. Najviac toho bolo, keď bola malá, na mnohé z toho sa zrejme ani nepamätá. A vôbec nemá tušenia o tom, že si sa vtedy aj čohosi zriekla. Boli to pre ňu samozrejmosti, rovnako ako pre teba, a nemala dôvod pochybovať, že si všetky služby pre ňu ceníš. Pamätáš sa na tú scénu, keď chodila na nočník a odmietala od každého iného prijať ten záverečný utierací úkon? Chcela ho len od teba, aby ti tým dala najavo, že ťa má najradšej. A ty si ju celkom márne presviedčala, že práve preto, lebo ťa má najradšej, by ťa mala tejto nie práve najpríjemnejšej službičky ušetriť. Vôbec to nechápala, len ti opakovala, ako ťa má najradšej, a preto to musíš urobiť ty, lebo výlučne teba sa rozhodla poctiť tým. Rovnako aj teraz nemá prečo chápať, že nejakú lásku by nám mohla prejavovať tým, že nás bude navštevovať.“
„Áno, svetom vládne nevďak,“ povedala som zmierene. „Vidíš, to som ti ešte ani nepovedala. Je to ako s tou mojou ekonomickou ruštinou. Keďže sa im ani tá Gajdošová neosvedčila, zavolali mi pred dvoma týždňami, či to teraz, keď som po operácii, nechcem skúsiť znova, vraj až teraz pochopili, koľko úsilia som do toho vkladala a koľko som im toho dávala. Priznala som sa, že toho môjho úsilia bolo až neúnosne veľa a že sme na to boli dvaja, a uzavrela som to tým, že učiť tak, ako sa v tomto prípade žiada, nebude vedieť aj tak zrejme nik zo starých ruštinárov a najlepšie by bolo, keby si na to našli nejakého šikovného mladého Rusa, odborníka na ekonomickú terminológiu. To im doteraz zrejme nenapadlo. A vieš, že našli? Nie Rusa, ale Rusku. Dozvedela som sa to čírou náhodou od jedného z tých poslucháčov a bolo mi jasné, že sú s tou Svetlanou veľmi spokojní. Ale tú myšlienku som im podsunula ja. Objektívne má ten nápad asi oveľa väčšiu hodnotu, ako keby som sa s tým kurzom so zaťatými zubami a s tvojou pomocou celý rok trápila. A za ten nápad sa mi tiež nikto nepoďakoval. Vďaku cítia k Svetlane, lebo bola taká láskavá, a keď jupožiadali, dala sa na to.“
„A my komu ďakujeme? Napríklad za to, že sme teraz takí, akí sme?“
„Áno, ďakovanie nemá vo svojom registri svet nás mladých, zdravých a krásnych...“
„A nemoderných,“ dodal.
„Priam staromódnych... Nádhera!“
Táto myšlienka sa mi zažrala do mozgu. A v mojej hlave bežal už film o idylickom živote, ktorý sa predo mnou črtá. Život bez žlčníkových hrozieb a bez vyučovania náročných manažérov. Úžasné! Dni naplnené ušľachtilými záujmami, vznešenosťou nabité večery s vnučkou v divadle alebo s Marošom na jej koncerte. Dlhé čľapotanie v termálnej vode pripomínajúcej plodovú.. Popoludnia vyplnené občasnými Vierkinými šijacími návštevami (tie celkom vypustiť nateraz nedokážem a musím si ich zatiaľ aspoň predstavovať) a príjemnými, skôr už intelektuálskymi než osobnými debatami s jej občasným zakoktaním. Telefonáty s Erikou o tom, kde boli včera večer s Igorom. A s Igorom výmeny pohľadov, ktorými si za chrbtom ostatných naše blízke duše navzájom zdeľujú veľké životné pravdy. Také tie naozaj veľké, už nie slov zbavené ohováranie materialistickej Eriky. Život bez barbarského vyvárania, lebo Maroš sa spolu so mnou dáva na kašičky. Ten kameň sa mal síce skôr utvoriť v jeho žlčníku, ale jemu zrejme nič také nehrozí. Podstúpil však dlho plánovanú totálnu prestavbu chrupu. Predbežne dosť bolestivú, no bolo na čase. Na konci príde tiež nemocnica, lebo sa rozhodol pre implantáty. Nuž čo, tých pár dní pretrpí, ale aký bude zasa krásny! Len keby si častejšie umýval tie husté biele vlasy, veď to je v jeho veku priam dar. On bol však stále presvedčený, že umývanie vlasov je úkon, ktorý si človek nemôže robiť sám. Ale koniec koncov, prečo by som mu ich neumyla ja? Hoci aj každý deň, v tejto fáze života mám na to dosť času.

A keď bude aj po tom jeho zubnom utrpení, začneme si užívať tú farbistú jeseň života. Nič to, že Vierka k nám už bude chodiť, len keď si bude potrebovať niečo ušiť. Veď to bude zrejme častejšie a častejšie.
Maroš zrazu tieto moje úvahy pretrhol. Zaujímavé, ako vedel, kde s nimi práve som?
„Byť tebou, tak jej ten šijací stroj darujem. Rátalo by sa jej to teraz viac ako náušnice.“
„No, to by som mohla, ale...“
„Tak zavolám Igorovi, nech jej ho prevezie. Dievča tým ušetrí kopu času. Nemusí sa premiestňovať. Veď čas je pre ňu teraz to najvzácnejšie. Tá vidina konzervatória jej dáva zabrať.“
„Ale bude k nám chodiť ešte menej,“ pokúsila som sa namietnuť.
„To patrí k veci, myslel som, že s tým si sa už zmierila. A ten stroj už i tak používaš len zriedka, veď máš problém navliecť do ihly...“
Vyškrtla som teda z idyly Vierkine šijacie popoludnia. Naozaj sa mi už nežiada šiť na stroji. Ale to s tým navliekaním do ihly musím Marošovi vysvetliť.
„To pre ten nastupujúci sivý zákal. Neľakaj sa, to má byť zrelé na operáciu až tak o päť rokov. To už budeš aj ty riadne zžitý so svojimi novými zubami a budeme si užívať života. Mladí, zdraví, krásni a staromódni. A ja po tej operácii očí ešte aj bystrozraká. Ty zasa dlhý a široký...“
Tá idyla sa mi vnucovala do predstáv znovu a znovu. Aby som ju touto nepríjemnou správou nezmazala, dodala som:
„Ten môj krátky pobyt na očnej klinike bude len epizódka.“
„Hm...“
„Nehmkaj, ale vzchop sa aj ty.“
Súhlasil, no pokladal za potrebné doplniť to:
„No, aby to bolo také krásne, musím to teda dovtedy stihnúť nielen s chrupom, ale aj s tou operáciou prostaty.“
„No, a čo, ja sa musím konečne zbaviť tých mojich hemoroidov...“
„A obaja si musíme dať si do poriadku aj tlak a cholesterol,“ dodal.
„Ja aj cukor, som už na tej stareckodiabetickej hranici.“
„Aha, už dlhšie sa ti chystám povedať, že ja ešte aj...“
Zapchala som si uši. Strašne som sa bála, čo by som tak ešte mohla počuť.

KONIEC