Analfabet

Na meštianskej škole nás učil spev pán učiteľ Zelený. Mali sme ho radi.Mal kultivované vystupovanie, nikdy sa nerozčúlil, nezvýšil hlas, mal otcovský prístup k žiakom, zodpovedne pristupoval k vyučovaniu, vždy bol slušne oblečený. To všetko nám imponovalo a vážili sme si ho.
Keď spolužiaci Ľudo a Otto navrhli, že mu zaspievajú, všetci sme súhlasili s takýmto darčekom na začiatku školského roku pre dobrého pána učiteľa. Obidvaja mali dobrý hlas a vedeli pekne zaspievať hymnickú pieseň “Kto za pravdu horí“. Ale Ľudo aj Otto sa začali hanbiť spievať pred celou triedou. V poslednej chvíli padlo rozhodnutie. Zavrieme ich do skrine. Bola prázdna a stála v kúte pri tabuli. Nik vás nebude vidieť, vy sa nebudete hanbiť a vaša pekná pieseň poteší dobrého pána učiteľa.
Zmýlili sme sa! Chvíľu po príchode pána učiteľa Zeleného do triedy sa ozval tichý, postupne silnejúci spev, ktorý si pán učiteľ spočiatku ani nevšimol. Neskôr, ako spev zosilnel, začal jastriť odkiaľ spev prichádza. Zbadal. Pristúpil ku skrini, otvoril ju, spievajúci chlapci, úplne spotení, skoro vypadli a stalo sa to, čo nikto nečakal.
Chytil oboch spevákov za uši a tresk hlavu o hlavu. Nielen oni, ale všetci sme boli sklamaní a urazení, že náš darček dobrý pán učiteľ neprijal.
Ďalší môj osobný zážitok s pánom učiteľom Zeleným som mal pred polročnou klasifikáciou, keď sa nás rozhodol známkovať podľa toho ako kto spieva. Boli sme zvyknutí, že známky zo spevu sme dostávali ani nevediac za čo a v celku dobré, tak jedničky, dvojky. A zrazu skúšanie. Mohli sme spievať jednotlivo aj v skupinách, sprevádzaní husličkami pána učiteľa. Prichádzal rad na mňa. Nikdy doteraz mi nebolo do spevu a nech som premýšľal ako som vládal, nenapadli ma slová žiadnej piesne, ktorú by som vedel zaspievať a v tom strese som zabudol aj tie čo sme sa učili v škole. Na šťastie nebol som sám so svojím trápením. Predomnou bol ešte Cyro, ktorý mal podobný problém.
- Keď nevieš nič iné, zaspievaj štátnu hymnu.
V tom čase sa spievala hymna „ Hej Slováci “. Keď sa ozvali prvé tóny husličiek, Cyro začal.
- Hej Slováci nech žije naša reč a naše verné srdcia nech bijú a Slováci tiež nech žijú.
Cyro tak trochu vedel o čom je v hymne reč, len tie slová sa mu akosi poplietli, ale melódiu uhádol.
- Štvorka, zanôtil pán učiteľ.
- Čo ty? – obrátil sa na mňa.
- Tiež hymnu. – odvetil som, vedomý si toho, že slová hymny ovládam.
Asi na tretí pokus sa mi podarilo zosúladiť môj hlas s husličkami pána učiteľa a hymnu som šťastne dospieval. Keď som skončil a husličky dozneli, pán učiteľ so skrivenou tvárou ohodnotil môj spevácky výkon slovami:
- Synu, ty si hudobný analfabet, trojka.
Trojka? Veď to bola počas môjho meštianskeho života jedna z tých lepších známok a bol som tak trochu pred spolužiakmi hrdý na hodnotenie „ hudobný analfabet “. Musí to byť čosi pozitívne, keď som dostal trojku.
Až neskôr, keď som si kúpil slovník cudzích slov , som trochu zosmutnel.