Zrejme stojí za to, trochu sa zastaviť v životnom zhone a porozmýšľať, pomeditovať nad najväčším zázrakom prírody, keď vhodná skupina atómov, buniek, určitý organizmus, začne vnímať samého seba a svoje okolie, mať vedomie – žiť.


Schopnosť organizmu vnímať seba, okolie, žiť, v najširšom slova zmysle, je tým zázrakom prírody, ktorý mám na mysli a súčasne upriamujem svoju pozornosť na zánik tohto fenomenálneho zázraku prírody smrťou.


Smrť je prirodzenou súčasťou života spojenou s jeho zánikom, ak mal pôvodne akúkoľvek formu, či už to bola rastlina, živočích, alebo človek a predstavuje pre človeka, ale aj pre ostatné živé tvory neblahú, neželateľnú, ale nevyhnutnú skutočnosť. A práve v záujme odvrátenia, alebo aspoň akéhosi pozitívneho riešenia, či zmiernenia tejto neblahej skutočnosti, sa od nepamäti pokúša ľudský intelekt vymýšľať hypotézy a teórie, riešiace tento problém, problém života a smrti.


Otázkou života a smrti sa prioritne zaoberajú náboženstvá, ktoré predpokladajú existenciu akejsi nehmotnej večne jestvujúcej duše, ktorá pri smrti opúšťa hmotné telo. Nie je tu jednomyseľnosť, čo sa týka duše. Hinduistické a budhistické náboženstvá priznávajú dušu všetkým živým tvorom, zatiaľ čo semiti, kresťania, moslimovia, len človeku. Rozdielne učenia sú aj o posmrtnom stave duše. Ak novšie náboženstvá vymysleli pre dušu večný, blahobytný pobyt v nebi, alebo rovnako trvajúce zatratenie, tie staršie, predpokladajú, sľubujú, reinkarnáciu – znovuzrodenie.


Aj keď nejestvujú relevantné dôkazy, ktoré by potvrdzovali náboženstvami sľubované posmrtné stavy nášho vedomia, či duše, väčšina ľudí prijíma vo forme viery to, čo učia jednotlivé náboženstvá.


Je tu ešte skupina nenábožensky orientovaných ľudí – ateistov, agnostikov, skeptikov, ktorí predpokladajú, že život je jednorázový, neopakovateľný prírodný jav, končiaci zánikom biologickej formy aj vedomia.


Podrobme dialektickému skúmaniu jednotlivé pohľady, názory, na život a predpokladané posmrtné stavy. V prvom rade by bolo potrebné sa vysporiadať s pojmami duša a vedomie. Náboženstvami je pojmom duša označovaná, definovaná, nehmotná, duchovná, nesmrteľná časť ľudskej bytosti. Pojmom vedomie označujeme schopnosť organizmu vnímať seba a svoje okolie v najširšom slova zmysle. Nikto nebude namietať proti konštatovaniu, že v prvých dňoch , týždňoch ba aj roku po narodení, bolo naše vedomie dosť vágne, nerozvinuté a vyvíjalo sa, zrelo, s vývojom nášho tela, hlavne mozgu, jeho schopnosťou pamätať si a nepopierateľne táto schopnosť zánikom, smrťou ľudského tela, nezvratne zaniká, lebo zaniká aj pamäťové médium – mozog.


Že živý organizmus má individuálne rozvinuté vedomie, dokazujeme svojou existenciou, ale že má dušu, ako to prezentujú svojim veriacim náboženstvá je rozporné v tom, že je chápaná ako nehmotná, duchovná, večná substancia, ktorej jestvovanie môžeme prijať len cez náboženskú vieru, lebo naše psychologické, biologické a fyzikálne poznanie takúto substanciu nepozná a ani nevie indikovať v ľudskom organizme rovnako, ako aj nadprirodzený svet duchov, nebo, peklo a zdá sa, že boli účelovo vymyslené k ovládaniu, strašeniu a moralizovaniu ľudí. Z uvedeného sa dá usúdiť, že je neracionálne predpokladať jednak jestvovanie duše a aj jej posmrtný stav blaženosti, či zatratenia.


Skúsme podrobiť analýze, názor veriacich v reinkarnáciu, ktorá je spájaná s vytváraním si karmy – zásluhovosti, determinujúcej nasledujúci zrod a život, a porovnať ho s názorom ateistov a skeptikov, že žijeme len raz. Opäť budem vychádzať z reality. Dokázateľne, ak by malo byť reálnym faktom naše opätovné zrodenie a zomieranie, potom nikto z nás si nepamätá svoj predchádzajúci život, pretože ak ho žil, tak jeho smrťou zanikli aj jeho mozgové pamäťové bunky a je tu teda stav vnímania súčasného nášho bytia, ako by bolo prvé a rovnako aj tie predchádzajúce a nasledujúce životy by sme prežívali rovnako. No pozitívne v tejto filozofii je to, že zásluhovosť, karmu pre nasledujúci život si vytvárame v súčasnom živote podľa pravidla: čo sme siali, činili iným teraz, budeme žať v nasledujúcom živote my sami.


Ale predsa je tu niečo čo nás prežije. Je to, na atomárnej úrovni, naša DNA štruktúra, ktorá sa môže opäť manifestovať ako živá bytosť, ak bude mať na to vhodné podmienky. No nie som to ja, sú to moji potomkovia.


Z predchádzajúcej analýzy vyplýva súlad s tým, ako ponímajú život a smrť sekulárni humanisti, že ho vnímame , žijeme, ten súčasný, len tento jediný raz. Či podmienky pre jeho prežitie boli náhodné, alebo determinované karmou z predchádzajúceho života nie je podstatné, ale zdá sa byť rozumné žiť tu a teraz, čo najšťastnejšie, vzájomne si neubližovať, rozvíjať si vedomie vzdelávaním a byť kreatívny aby sme neužitočne , nešťastne, nepremrhali ten jedinečný zázrak prírody – život.
Ten život, ktorý dáva opodstatnenie celému vesmíru, ktorý by nemal bez inteligentného pozorovateľa žiadny zmysel.

V kontexte s napísaným, tiež treba priznať, že skutočnosť jednorázovosti nášho života poukazuje na nerozumnosť a nepotrebnosť náboženskej viery, ako aj podvodnícky, nepravdivý charakter náboženských učení.