Každý človek si odnáša z detstva niečo, čo sa mu navždy vrylo do srdca, niečo čo má nadovšetko rád. U mňa je to dom, v ktorom som sa narodila. Stojí dodnes, uprostred Bratislavy na Obchodnej ulici. V čase môjho narodenia sa táto ulica volala Molotovova ulica, no väčšina Prešporákov ju stále volali Uhorskou ulicou, teda tak ako sa volala pred II.svetovou vojnou. My sme ju volali jednoducho Molotka, a vlastne ju tak voláme doteraz.

Dom mal dlhý dvor, na ktorom z jednej strany bol jedno-poschodový dom (tam sme bývali aj my ), a na druhej strane
sa ťahali malé prízemné domčeky. Zhruba do polovice boli zo starého domu porobené pivnice na uhlie . Druhá polovica bola ešte obývaná. Bývali tam veľmi starí ľudia - teraz keď nad tým rozmýšľam mohli to byť pôvodní majitelia domu.
Dom bol pomerne veľký. V devätnástich bytoch sa tiesnilo 49 ľudí, z toho 21 detí. Bývala tu pôvodná majiteľka budovy, sudca, insitný maliar, ale aj štátny zamestnanec , obuvník a robotník. Aj keď tu bola rôznorodá komunita nájomníkov vychádzali spolu veľmi dobre. lášť na vianočné alebo veľkonočné sviatky bolo veselo. Dospelí si chodili navzájom vinšovať. Napriek tomu, že mnohí žili tesne nad hranicou biedy, pohostenie na tieto dni vždy nachystali. Tak sa často stávalo, že hlavy rodiny prišli domov až vo večerných hodinách v dobrej nálade. Mnohí sa stretávali pri partii žolíka alebo len tak pri dobrej fľaške vína aj mimo sviatkov, väčšinou v nedeľu.

Rovnako sa nesmelo zabudnúť na Veľkú noc vyfarbiť pre všetkých chlapcov vajíčka. V tých časoch sa čokoládové vajíčka kupovali len zriedkavo. Deti, ale aj dospelí chlapi sa potešili aj uvareným slepačím vajíčkam. Šibať chodili aj bratranci a spolužiaci. To, koľko šibačov mala tá ktorá dievčina bolo otázkou prestíže. Pamätám si, že sme ktorýsi rok zafarbili až štyridsať vajíčok. Boli sme na to so sestrou patrične hrdé.

Z detstva mi zostala ešte jedna, tak trocha aj nepríjemná spomienka. Príchod Mikuláša do nášho domu. Mala som vtedy asi šesť rokov. Mama ma už na jeho príchod, najmä však na príchod čerta pripravovala niekoľko dní vopred. S rovnako starou kama-rátkou Danou sme sa už nevedeli dočkať. Boli sme zvedavé, ale zároveň sme mali aj strach. Tento sme si znásobovali rôznymi príhodami, ktoré sme počuli od starších detí. Podvečer v deň jeho príchodu sme boli ako na tŕni. Keď sme započuli zvonček a ruch vo dvore – nečakali sme viac, vliezli sme pod posteľ, kde sme hľadali úkryt. Darmo sa nás snažili vytiahnuť, darmo nás lákali. Modlitbičku „Anjeličku daj strážničku “ sme odrecitovali pod posteľou. Postava čerta, ale aj vedomie, že nie vždy sme mamu poslúchali nám nedovolila spod postele vyliezť. Vyšli sme von až vtedy, keď sme si boli úplne isté, že Mikuláš so svojim sprievodom odišiel.

Včera v správach ukazovali aké veľké problémy má juhozápadné Slovensko s množstvom napadaného snehu. Je ho veru neúrekom, nestačia ho ani odhrabávať. Keď som tak na to pozerala, spomenula som si na jednu zimu. Mala som asi päť rokov. Bývali sme ešte na Molotke. V tú zimu čo mi zostala v pamäti napadol do rána sneh. Bolo ho toľko, že sa len veľmi ťažko dali otvoriť dvere. Starí chudáci boli všetci v svojich domčekoch zafúkaní. Nebolo inej pomoci len ich odhrabať. Do nepredvídanej a zrána aj ťažkej práce sa dal môj otec spolu s ostatnými chlapmi v dome, a spolu jeden vchod po druhom odhrabali. Možno, že toho snehu nebolo viac ako dospelému po kolená. Ja som bola však ešte malá, a všetko sa mi mohlo zdať inak - najmä veľkosti.


Zvláštne, ako mi ten môj rodný dom zostal ukrytý v srdci. Už som sa tam bola viackrát pozrieť - trocha je to zmenené - zrekon-štruované, ale časť, kde sme bývali my, ešte stojí. Okná sa mi zdajú oveľa menšie ako v spomienkach. Rozmýšľala som, že pôjdem aj dnu - je tam nejaká firma - nemám na to odvahu. Ja som tak trocha introvert, hlavne keď sa to týka mňa. Sama za seba neviem nič vybaviť, ani sa brániť. Keď sa jedná o druhých - tak to hej.


Bývanie v tomto starom dome malo svoje osobité čaro. Možno je to z mojej strany už len nostalgia - spomienky, v ktorých zostali len pekné chvíle. Neviem, ale keby som dnes mala na výber bývať v novom luxusnom byte na nábreží Dunaja alebo v našom starom byte na Obchodnej ulici – zvolila by som si starý byt, aj keď už pomery v dome sa zmenili. Nevadilo by mi ani, že celý byt pozostával len z dvoch miestností, izby a chodby, ktorú rodičia používali ako kuchyňu. WC, rovnako ako vodovod sme mali spoločný so susedmi na chodbe. Zaujímavé je, že napriek tomu, že sme takto bývali päťnásť rokov nikdy sme nemali žiadne spory
so susedmi. Vlastne neviem o tom, že by ostatní susedia nejaké spory mali.

Keď som mala štrnásť rokov nastala v živote nájomníkov domu veľká zmena. Dom bol určený na demoláciu. Tak nám poprideľovali nové byty v panelákoch vtedy na okraji Bratislavy.
Boli sme z toho všetci smutní, ale zároveň sme sa tešili na „komfort“, ktorý sme si od panelákov sľubovali.