Oznámenie

Collapse
Zatiaľ žiadne oznámenie.

O živote

Collapse
X
  • Filter
  • Čas
  • Zobraziť
Clear All
Nové príspevky

  • O živote



    Sníme o tom,že stretneme človeka,ktorý sa s nami bezvýhradne zhodne.Tento sen sa síce nikdy nesplní,ale nie je ani zbytočný.Kto ho nesnil,o láske sa nikdy nič nedozvedel.
    Junger
    Slnečná nálada

  • #2

    Život je krásny aj navzdory bolesti a má zmysel,keď chceme.
    Po zime prichádza jaro,po daždi slnko,po bolesti radosť.
    Život neplynie okolo nás a neunáša nás ako nezastavitaľný prúd mohutnej rieky.
    My sme tí,ktorí ho žijú,vytvárajú a ovplyvňujú.
    My sme strojcovia svojho vlastného šťastia i nešťastia.
    V nás je zmena,radosť,nový deň alebo nuda.
    V nás je ľahostajnosť,nenávisť alebo láska.
    Slnečná nálada

    Komentár


    • #3
      Nemanželské deti.

      Pôvodne odoslal Johanka Zobraziť príspevok






      V nás je ľahostajnosť,nenávisť alebo láska.
      V minulosti deti,ktoré sa nenarodili z manželského zväzku,boli odsunuté na okraj spoločnosti,takisto ich matky,myslím,že sa im hovorilo prespanky.Iste sa pamätáte z detstva i vy na taký prípad.Do našej školy,keď som bola dieťa,chodilo tiež dievčatko bez otca.Sedela v zadnej lavici sama.Cez prestávky stála bokom a obchádzali sme ju,ani keby bola postihutá leprou.Musela prežívať veľké muky.Deti tak ako kedysi,aj teraz vedia byť niekedy veľmi kruté.
      Tak ako kedysi spoločnosť nevedela akceptovať tú skutočnosť,že dieťa sa narodilo matke,ktorá nebola zosobášená s otcom dieťaťa,v dnešnej dobe si to nikto nevšíma.

      Počet nemanželských detí v únii stúpa.
      V EU pribúda detí,ktoré sa rodia Click image for larger version

Name:	424311_362098163808651_224974194187716_1413721_1397247433_n.jpg
Views:	1
Size:	13,5 KB
ID:	61806
      nezosobášeným párom.Zatiaľ čo v roku
      1990 ich bolo 17,4 percenta,tak v roku
      2008 už viac ako 35 percent zo všetkých,
      ktoré v tomto roku prišli na svet.Narastajúci
      trend sa týka väčšiny z 27 krajín únie
      vrátane Slovenska.U nás sa narodilo v roku
      1990 len 7,6 percenta detí párom,ktoré
      neuzavreli manželstvo.Pred troma rokmi to
      bolo už 30,1 percenta.V rovnakom období
      klesol aj počet uzavretých manželstiev
      - na Slovensku z 7,6 na 5,2 %.
      (ČTK)

      Nie veľmi dobrá štatistika.Keby vládli pomery z pred 50 rokov,tretina detí a matiek by bola odstrčená na okraj spoločnosti.Nie vábna predstava.Matka
      musí byť živiteľom rodiny,koľkokrát si priberie ešte jednu prácu aby vyžila s dieťaťom,či s deťmi.A deti sú väčšinou sami...
      Slnečná nálada

      Komentár


      • #4
        Pre všetkých by malo platiť.

        Myslím, že som to už niekedy na začiatku môjho "učinkovania" písala. Opakovanie, matka múdrosti!
        Nepozerajme kriticky na druhých, na ich chyby, ale skúsme hodnotiť samých seba.
        Nehnevajme sa na svojich blízkych, ale prechádzajme životom s láskou, lebo ten,
        kto prebudí lásku v druhom, nájde i spoločnú reč. S pokojnou mysľou, pokorným srdcom
        a nádejou v dni budúce, choďte cestou života. Odpúšťajte tým, ktorí vás trápia a spolužitie
        s nimi vás bolí. Dávajte lásku a nečakajte, že vzápätí bude opätovaná. Všetko chce svoj čas.
        Svoje srdcia naplnte láskou k druhým, pokorou a pochopením.

        Tento citát som našla asi pred 10 rokmi/?/ v jednom ženskom časopise odvtedy sa snažím, aby bol mojim životným
        krédom. Moje nevesty sú mi za to vďačné.

        Komentár


        • #5
          Pôvodne odoslal mariettaanna Zobraziť príspevok
          Myslím, že som to už niekedy na začiatku môjho "učinkovania" písala. Opakovanie, matka múdrosti!
          Nepozerajme kriticky na druhých, na ich chyby, ale skúsme hodnotiť samých seba.
          Nehnevajme sa na svojich blízkych, ale prechádzajme životom s láskou,
          lebo ten,
          kto prebudí lásku v druhom, nájde i spoločnú reč. S pokojnou mysľou, pokorným srdcom
          a nádejou v dni budúce, choďte cestou života. Odpúšťajte tým, ktorí vás trápia a spolužitie
          s nimi vás bolí. Dávajte lásku a nečakajte, že vzápätí bude opätovaná. Všetko chce svoj čas.
          Svoje srdcia naplnte láskou k druhým, pokorou a pochopením.

          Tento citát som našla asi pred 10 rokmi/?/ v jednom ženskom časopise odvtedy sa snažím, aby bol mojim životným
          krédom. Moje nevesty sú mi za to vďačné.



          ... amen!
          Nemôžem nesúhlasiť.

          Pretože dávať lásku ostentatívne najavo sa mi prieči, na niekoho môžno pôsobím necitlivo.
          S láskou k blížnemu však problém nemám.
          Kde len trochu môžem, pomôžem, ani najodpudivejšieho žobráka neobídem naprázdno.
          Hoci sa mi každý čudoval, osobne som sa angažovala a behala od Pontia k Pilátovi - až som zohnala miesto v DSS jednej chorej bezdomovkyni, ktorá by už ináč bola mŕtva.
          Ľutoval ju síce každý, ale to bolo všetko. A na miestnom úrade okrem konštatovania: "nie sú kapacity" pre ňu nepohli prstom.
          Odpúšťať sa z celých síl snažím.
          Len s tou pokorou mi to akosi furt nejde!

          Komentár


          • #6
            Pôvodne odoslal mariettaanna Zobraziť príspevok
            Nepozerajme kriticky na druhých, na ich chyby, ale skúsme hodnotiť samých seba.
            Nehnevajme sa na svojich blízkych, ale prechádzajme životom s láskou, lebo ten,
            kto prebudí lásku v druhom, nájde i spoločnú reč. S pokojnou mysľou, pokorným srdcom
            a nádejou v dni budúce, choďte cestou života. Odpúšťajte tým, ktorí vás trápia a spolužitie
            s nimi vás bolí. Dávajte lásku a nečakajte, že vzápätí bude opätovaná. Všetko chce svoj čas.
            Svoje srdcia naplnte láskou k druhým, pokorou a pochopením.


            Mariettanna,ten môj článoček nie je kritika,to je memento!
            V dnešnej spoločnosti je veľa nemanželských detí.V mnohých kompletných rodinách,kde pracujú obaja rodičia,žijú z ruky do úst.A nieto,keď je matka sama s dieťaťom.A štát im pramálo vychádza v ústrety.
            Matka,keď chce pracovať,potrebuje, aby sa jej niekto o dieťatko spoľahlivo postaral.Keď nemôžu starí rodičia,ostáva škôlka alebo privátne
            opatrovanie.Lenže ona nedokáže zaplatiť ani jedno.Ostáva doma.Nasledujú depresie a zúfalstvo.A dieťa nakoniec skončí v detskom domove.
            Iné matky aj napriek tomu idú do roboty.A deti na ulicu...
            Viem,o čom to je.Niekoľko z nich som vychovala.
            Slnečná nálada

            Komentár


            • #7
              Pôvodne odoslal Johanka Zobraziť príspevok
              Mariettanna,ten môj článoček nie je kritika,to je memento!
              V dnešnej spoločnosti je veľa nemanželských detí.V mnohých kompletných rodinách,kde pracujú obaja rodičia,žijú z ruky do úst.A nieto,keď je matka sama s dieťaťom.A štát im pramálo vychádza v ústrety.
              Matka,keď chce pracovať,potrebuje, aby sa jej niekto o dieťatko spoľahlivo postaral.Keď nemôžu starí rodičia,ostáva škôlka alebo privátne
              opatrovanie.Lenže ona nedokáže zaplatiť ani jedno.Ostáva doma.Nasledujú depresie a zúfalstvo.A dieťa nakoniec skončí v detskom domove.
              Iné matky aj napriek tomu idú do roboty.A deti na ulicu...
              Viem,o čom to je.Niekoľko z nich som vychovala.
              Johanka, vôbec to nemala byť odpoveď na tvoj príspevok. Len názov témy "O živote" sa mi zdal vhodný na umiestnenie
              toho citátu. Veľmi sa mi páčil, ešte pred 10 rokmi ako píšem a chcela som sa s vami oň podeliť, lebo je tu niekoľko nových, čo ho nečítali. Aspoň tak som si to zapamätala, keď chceš napísať odpoveď, cituješ, aspoň časť príspevku, na ktorý odpovedáš. Preto som neodpovedala s citáciou tvojho článku. Súhlasím,čo píšeš.

              Komentár


              • #8
                Pôvodne odoslal mariettaanna Zobraziť príspevok
                Johanka, vôbec to nemala byť odpoveď na tvoj príspevok. Len názov témy "O živote" sa mi zdal vhodný na umiestnenie
                toho citátu. Veľmi sa mi páčil, ešte pred 10 rokmi ako píšem a chcela som sa s vami oň podeliť, lebo je tu niekoľko nových, čo ho nečítali. Aspoň tak som si to zapamätala, keď chceš napísať odpoveď, cituješ, aspoň časť príspevku, na ktorý odpovedáš. Preto som neodpovedala s citáciou tvojho článku. Súhlasím,čo píšeš.
                Ospravedlňujem sa ,Mariet,za to, že som to inak pochopila a vyletela na Teba.
                Inak sa mi ten Tvoj citát ráta,až na tú pokoru.I dada na to reagovala.A ja reagujem tiež.
                Cirkev,rodičia,učitelia,manžel alebo manželka,deti,na úradoch,spoločenský systém - všetci vyžadujú pokoru.Ale záleží na jedincovi,čo si vyberie.
                Cirkev - je na jedincovi,ako sa rozhodne,ale aj tu treba prehodnotiť pokoru.Viď v minulosti: - Buďte pokorní - slúžte cirkvi,drite na panskom,budete spasení.O čom to bolo?Zneužívanie a využívanie chudáka.
                Rodičia a
                životný partner - vyžadujú určitý druh pokory.Ale však tam by malo ísť predovšetkým o lásku,úctu,vzájomné porozumenie a nie podriaďovať sa jednému.
                Deti - mnohí z nás uplatňujú rodičovskú autoritu(to je tiež určitý druh pokory),ale oni potrebujú lásku rodiča a citlivý prístup k vytváraniu ich osobnosti.A keď my vyžadujeme od dieťaťa úctu,ono by ju malo mať od nás tiež.Na tom je postavený dobrý vzťah rodiča a dieťaťa.Potom sa málokedy stane,že v dospelosti sa dieťa k svojmu rodičovi bude správať negatívne.
                Úrady - úradníci vyžadujú od nás pokoru,kým milostivo k
                nám vzhliadnu a dávajú nám najavo,akí sú dôležití a my ich vyrušujeme a kazíme vzduch.Zabudli,že oni sú tam pre nás a nie my pre nich.
                Spoločenský systém - ľudia,musíte rešpektovať naše zákony,nariadenia, vyhlášky a dodatky,aj keď sú pre vás nevyhovujúce, hlúpe a zlé.Musíte ich rešpektovať,musíte sa podriadiť,aby sme sa my mali dobre.A čo nás potom,ako sa máte vy. - Nie je to vyžadovanie pokory?
                Veď z toho bolí chrbát i srdce.
                Slnečná nálada

                Komentár


                • #9
                  Pôvodne odoslal Johanka Zobraziť príspevok
                  Ospravedlňujem sa ,Mariet,za to, že som to inak pochopila a vyletela na Teba.
                  Inak sa mi ten Tvoj citát ráta,až na tú pokoru.I dada na to reagovala.A ja reagujem tiež.
                  Cirkev,rodičia,učitelia,manžel alebo manželka,deti,na úradoch,spoločenský systém - všetci vyžadujú pokoru.Ale záleží na jedincovi,čo si vyberie.
                  Cirkev - je na jedincovi,ako sa rozhodne,ale aj tu treba prehodnotiť pokoru.Viď v minulosti: - Buďte pokorní - slúžte cirkvi,drite na panskom,budete spasení.O čom to bolo?Zneužívanie a využívanie chudáka.
                  Rodičia a
                  životný partner - vyžadujú určitý druh pokory.Ale však tam by malo ísť predovšetkým o lásku,úctu,vzájomné porozumenie a nie podriaďovať sa jednému.
                  Deti - mnohí z nás uplatňujú rodičovskú autoritu(to je tiež určitý druh pokory),ale oni potrebujú lásku rodiča a citlivý prístup k vytváraniu ich osobnosti.A keď my vyžadujeme od dieťaťa úctu,ono by ju malo mať od nás tiež.Na tom je postavený dobrý vzťah rodiča a dieťaťa.Potom sa málokedy stane,že v dospelosti sa dieťa k svojmu rodičovi bude správať negatívne.
                  Úrady - úradníci vyžadujú od nás pokoru,kým milostivo k
                  nám vzhliadnu a dávajú nám najavo,akí sú dôležití a my ich vyrušujeme a kazíme vzduch.Zabudli,že oni sú tam pre nás a nie my pre nich.
                  Spoločenský systém - ľudia,musíte rešpektovať naše zákony,nariadenia, vyhlášky a dodatky,aj keď sú pre vás nevyhovujúce, hlúpe a zlé.Musíte ich rešpektovať,musíte sa podriadiť,aby sme sa my mali dobre.A čo nás potom,ako sa máte vy. - Nie je to vyžadovanie pokory?
                  Veď z toho bolí chrbát i srdce.
                  Priznám sa vôbec som sa nezamýšlala nad slovom" pokora". Dokonca, ako keby som ho prehliadavala. Úplne s vami súhlasím! Opisovala som ho doslovne. Vôbec som v tom nevidela, že by si vyletela na mňa. Bola to tvoja reakcia. Neublížila si mi,snažila si sa mi vysvetliť
                  tvoj príspevok a s tým tiež úplne súhlasím.

                  Komentár


                  • #10
                    Pokora

                    Nemýľme si pokoru s poníženosťou. Pokorný človek je ten, ktorý nemá vo svojom srdci pýchu, ale len lásku a je si vedomý, že nie je bez chyby. Pokorný človek uzná svoju vinu(/chybu a nerobí mu problém sa ospravedlniť, keď niekomu aj nechtiac ublíži. Pokorný človek si nikdy nemyslí, že je niečo viac, ako iní ľudia, aj keď by v skutočnosti bol a ako takého by ho ľudia vnímali. Pokora je cnosť. Poníženosť je pokrytectvo a zbabelosť.

                    Johanka, nepoznám všetkých kňazov a všetky kázne, ktoré kedy v kostoloch odzneli. Ale cirkev nežiada, aby veriaci slúžili jej, lebo cirkev = veriaci. Cirkev žiada, aby sme slúžili Bohu, lebo všetko, čo sme a čo máme, kde žijeme a čo robíme, je od Boha. Kto robí zle ľuďom a svetu, nie je od Boha, ale od zlého.

                    Voľakedy sklutočne bolo treba drieť na cudzom, lebo bolo poddanstvo. Teraz už je "sloboda",ale drieť na cudzom musíme aj tak a je to tým horšie, že tých, na ktorých drieme, sme si sami vyvolili!
                    to som ja,koza,vaša mama!

                    Komentár


                    • #11
                      O živote

                      Každý je výnimočný

                      Veľa ľudí by chcelo byť výnimočnými. Každý človek aj je v skutočnosti niečim výnimočný. svoju výnimočnosť však mnohí vidia len vo svojej väčšej moci, vo svojom väčšom bohatstve.
                      Musím však nazrieť do svojho vnútra : aký je môj život, kde som zraniteľný, na čo som citlivý ? Pretože ku mne patrí aj moja zraniteľnosť, moje chyby a moje slabosti, nie len silné stránky, iba ak sa s tým zmierim, prídem na to, že som jedinečný, že som výnimočné Božie stvorenie.
                      Ak však chcem byť výnimočný a pri tom prehliadnem svoje ľudské
                      slabosti, stroskotám.
                      Anselm Grún
                      zmena je život

                      Komentár


                      • #12
                        Ozaj nepotrebujeme nikoho?


                        Prechádzala som sa po parku.Deň bol nádherný,plný vône kvetov, a vtáčieho spevu.Ale starý pán si vyhľadal lavičku v najodľahlejšom kúte parku,ponoril tvár do dlaní a bezmocne vzlykal.Nemohla som prejsť popri ňom bez povšimnutia,bez snahy nejako ho utešiť.Ale všetko bolo márne.Zomrela mu žena a on sa nevedel spamätať.
                        -Boli sme štyridsať rokov spolu.Taký kus života!Ona bola tá najlepšia žena,starostlivá,jemná,vždy upravená,doma bolo všetko ako zo škatuľky...kvety v oblokoch ,na stole...Ja som zastával zodpovedné miesto,ale to všetko len preto,
                        lebo ona mi pripravila taký domov,takú idylu,taký raj...-staré,do červena
                        vyplakané oči sa mu rozžiarili.Nevidel nič okolo seba,bol zahľadený do minulosti,
                        do šťastných chvíľ svojho života.
                        - Koniec,to je koniec môjho života, - šepkal zúfale, - nemám už pre koho žiť...
                        - A čo deti,deti ste nemali?
                        - Nie, - odpovedal podráždene, - nemali.Ona bola taká slabá,krehká,ako vtáčatko.Mala jeden potrat... Potom som sa už bál,že jej to ublíži.Ale my sme si stačili.Žili sme jeden pre druhého.Nikoho sme nepotrebovali.Ja som sa dosť nahneval s ľuďmi v úrade,bol som rád,keď som mal pokoj.S nikým sme sa nepotrebovali priateliť.My sme si stačili... - opakoval a slzy mu tiekli dolu tvárou.
                        - ani ona netúžila po spoločnosti. - pokračoval starý pán v slzách. - Mala
                        ma veľmi rada.Mali sme spoločné záľuby - hudbu,klavír,kvety a knihy.Bolo to štyridsať rokov krásneho manželstva!A teraz žijem už mesiac sám,
                        ale to nie je život,to je živorenie...
                        Snažila som sa ho potešiť,ale jeho žiaľ bol nesmierny.Radila som dom dôchodcov,možno by tam našiel priateľov s rovnakým zármutkom,niekoho,s kým by si porozumel.Hľadel na mňa pohŕdavo. - Dom dôchodcov?To je pre chudákov,ja mám z čoho žiť.Mám slušnú penziu.A potom - ja nemám ľudí rád,
                        nepotrebujem ich.Mášenka,to bol môj jediný človek,bez nej som holé nič,
                        bez nej nie je života.Mne niet pomoci.
                        Znova si dal hlavu do dlaní a už akoby ma nebolo.Odchádzala som po špičkách a mala som pocit,akoby hrôza jeho zármutku vnikla do celého parku.
                        Úbohý starý pán.Neskoro poznal,že nikto nemôže nájsť naplnenie svojho života v jedinom človeku...
                        Slnečná nálada

                        Komentár


                        • #13
                          O zivote.

                          Babi ele blahozelam k brilantnej odpovedi na temu pokora. Ostatne klubisky pozdravujem. No a ten placuci pan v parku - je mi ho luto, lebo mat rad ludi a ich spolocnost je velky dar. Ja som zan nesmierne vdacna. Nedavno som bola s rodinou na dovolenke. Stretla som tam zaujimavych ludi a znovu oprasila rustinu z mladych liet. Dozvedela som sa veci, ktore sa nikdy nemohli pisat, ani publikovat. Ci to bola pravda, alebo nie, sa nikdy uz nedozviem. Viem len jedno, ze debatovat s ludmi z roznych kutov bolo zaujimave.
                          Sovietsky zvaz:

                          V autobuse je pokazene jedno sedadlo. Sadne si na Armen a povie : - To musela byt robota toho prekliateho Azerbajdzanca a ide si sadnut inde.
                          Sadne sa nan Ukrajinec a povie: To musela byt robota toho prekliateho Rusa a tiez si sadne inde.
                          Na poskodene sedadlo si sadne Bielorus a vydrzi na nom sediet celu cestu. Na jej konci povie : Asi to tak malo byt.


                          [ATTACH=CONFIG]4453 [/ATTACH][ATTACH=CONFIG]4454 [/ATTACH][ATTACH=CONFIG]4455 [/ATTACH]Click image for larger version

Name:	CIMG5618 (640x476).jpg
Views:	1
Size:	99,5 KB
ID:	61811
                          Priložené súbory
                          Last edited by Ludmila; 23.4.2012, 02:58.

                          Komentár


                          • #14
                            Pôvodne odoslal babi ele Zobraziť príspevok
                            Nemýľme si pokoru s poníženosťou. Pokorný človek si nikdy nemyslí, že je niečo viac, ako iní ľudia, aj keď by v skutočnosti bol a ako takého by ho ľudia vnímali. Pokora je cnosť. Poníženosť je pokrytectvo a zbabelosť.

                            cirkev nežiada, aby veriaci slúžili jej, lebo cirkev = veriaci. Cirkev žiada, aby sme slúžili Bohu, lebo všetko, čo sme a čo máme, kde žijeme a čo robíme, je od Boha. Kto robí zle ľuďom a svetu, nie je od Boha, ale od zlého.
                            Pri všetkej úcte k Tebe,babi ele,ale musím Ti oponovať. - Vyjadruješ sa ,že cirkev od nás žiadaClick image for larger version

Name:	541154_10150646660096288_197478946287_9736730_285628511_n Ježiš.jpg
Views:	1
Size:	50,1 KB
ID:	61812 aby sme slúžili Bohu.Potom pokora nemá ďaleko od poníženosti.
                            Na ceste životom,babi ele,je treba veriť sám sebe a zmyslu života a tiež sa občas vedieť pozrieť na svet okolo so zdravým rozumom.
                            Kto zabudol smiať sa a žije len vo svojej pochmúrnej nálade,ten tiež zabudol,že existuje deň a noc,svetlo a tma.
                            Kto stratil vieru v seba a tým i v možnosť,aby svoj život zlepšil,zabudol na Boha.
                            Mali by sme na to sami prísť a nie na niečí podnet, - že to niekto žiada.
                            Slnečná nálada

                            Komentár


                            • #15
                              Pôvodne odoslal Johanka Zobraziť príspevok
                              Pri všetkej úcte k Tebe,babi ele,ale musím Ti oponovať. - Vyjadruješ sa ,že cirkev od nás žiada[ATTACH=CONFIG]4457[/ATTACH] aby sme slúžili Bohu.Potom pokora nemá ďaleko od poníženosti.
                              Na ceste životom,babi ele,je treba veriť sám sebe a zmyslu života a tiež sa občas vedieť pozrieť na svet okolo so zdravým rozumom.
                              Kto zabudol smiať sa a žije len vo svojej pochmúrnej nálade,ten tiež zabudol,že existuje deň a noc,svetlo a tma.
                              Kto stratil vieru v seba a tým i v možnosť,aby svoj život zlepšil,zabudol na Boha.
                              Mali by sme na to sami prísť a nie na niečí podnet, - že to niekto žiada.
                              Znovu opakujem, že pokora a poníženosť sú dve rôzne veci.
                              Na druhú vetu nemám odpoveď, lebo neviem, čo si tým chcela povedať.
                              Byť pokorný neznamená zabudnúť sa smiať a mať pochmúrnu náladu - ak si to tak myslela. Nemôžem mať pochmúrnu náladu permanentne, lebo viem, že som Božie dieťa a to ma napĺňa radosťou.
                              Kto stratil vieru... - čo tým myslíš? Vlastne vôbec neviem, čo si chcela povedať, asi si stojím na kábli.
                              to som ja,koza,vaša mama!

                              Komentár

                              Pracujem...
                              X