Pri ceste, v jarku veľký bodliak stojí,
má krásne kvety, listy zelené.
Pyšne sa vzpína, stále v plnej zbroji
od skorej jari až do jesene.

Na nežné kvety pilná včielka sadla…
Nad toľkou krásou človek nedýcha.
No pri tej kráse je tu jedna vada
kto sa ho dotkne, toho popichá.

Tá malá lienka po stonke si vyšla,
objaviť svety vetrom knísané.
Však tuhý pichliač poškodil jej krídla,
bodkové šaty má rozkmásané.

Aj malý vtáčik zlákaný tou krásou
sadol na bodliak plný pichliačov.
Pichnutý volá srdcervúcim hlasom,
oklamaný tou prelestnou krásou.

I mnohí ľudia na pohľad sú krásni,
pozerajú sa na svet úsmevno.
No často stačí len okamih krátky
a milý človek hneď je bodliakom.

Tak, milí ľudia, buďme ľuďmi stále,
či svieti slnko, či je pod mrakmi,
nie krátku chvíľu, ale dennodenne
vždy buďme ľuďmi, nikdy bodliakmi.